Dvaja študenti vyberajú víno. Jeden z nich je z malebného východu:
„Zober tie dve fľaše v tom hornom regáli.“
„Ta tie, tote?“
„Kokso, to si mi odpovedal alebo si imitoval obsadzovací tón?“
Sympatická baba telefonuje pri pokladni:
„Príde ku mne, pritúli sa a na mňa to okamžite zaberie.“
To ma zaujme. Niežeby som počúvala cudzie telefonáty, ale to sa nedá nepočuť. Mladá žena pokračuje:
„No fakt, len sa ma dotkne a je to, už tečiem, ide to zo mňa ako z pokazeného vodovodu!“ Uffff, pomyslím si, toto by naozaj nemala rozoberať medzi ľuďmi. Slečna dotelefonuje, evidentne si všimla že som ju počula, tak zareaguje:
„Prepáčte, asi to znelo divne, ale ja už naozaj neviem, čo s tým robiť. Naozaj len príde ku mne ten môj psík a mne sa hneď pustí sopeľ z nosa.“
Dvaja chalani z intrákov. Ohovárajú spolužiakov.
„Vieš, človek si aj povie že nie, nemaj predsudky, možno naozaj nie sú všetci východniari divní, možno to len tu na intrákoch je taká divná kombinácia jednoduchých alkoholikov, presvedčených o tom, že jediné umenie je folklór, ktorí sú schopní si do Bratislavy dotrepať akordeón a hrať na ňom dookola rovnaké pičoviny. A možno nie všetci sú trápni ako Mojsej, Čekovský a Marcel s Juniorom. Prosto chceš im dať ešte šancu. No a potom ti všetci tvoji známi z východu začnú posielať linky na že vraj super vec "Vypic a žic".
Pekná, ale že naozaj pekná babenka "nenápadne" flirtuje so svojím - tiež veľmi pekným, svalnatým, vysokým, evidentne športovcom - spolužiakom:
„A ty máš aké veľké nohy...“
„Nóóó, trinástky...“
„A vieš, čo sa hovorí o mužoch s veľkými nohami?“
Chalanko sa spokojne pousmeje, šťastný, že debata ide tým správnym smerom, je si istý, že večer si vrzne.
„Haha, neviem, veď mi povedz...
„Že na výrobu ich topánok sa použije raz toľko kože ako na topánky mužov s malými nohami.“
Prajem vám vidieť ten prekvapený výraz v tvári toho týpka.
Dvaja študenti debatujú pri pokladni:
„Včera som kecal s tým novým divne vyzerajúcim chalanom, čo sa nasťahoval na vedľajšiu izbu.“
„A? Je v pohode?“
„V podstate hej. Ale je to baba z Matfyzu.“
Mamička platí pri pokladni, synček dobieha k pokladni, v ruke zviera tri balenia tekvicových a slnečnicových semienok:
„Miško, nestačí ti jeden balíček?“
„Ale mami, to je pre teba... „
„Ale ja to nemám rada.“
Synček sa zamyslí a po chvíli prekvapene dodá:
„Tak prečo si ujovi Martinovi včera hovorila že rada papáš semienko?“
Mamička získava farbu zrelej paradajky a z rúk jej začnú vypadávať veci.
Mladý otecko platí pri pokladni, spolu so svojím malým, zlatým synčekom. Zrazu spozorniem, lebo sa mi zdá že to dieťatko povedalo slovo vyložene nevhodné pre také malé dieťa. Myslím si, že som zle počula. Po chvíli sa to zopakuje a keď rovnako šokovane začnú pozerať aj iní zákazníci, je mi jasné že dieťa naozaj hovorí to divné slovo:
„Oco...Oco OJE*AL...oje*al oje*al.“
Otecko zaregistruje šokujúce pohľady, zčervenie ako paradajka a hovorí:
„Ehm, prepáčte...už neviem, ako ho to odnaučíme. Viete, on ma pri tom strašne rád pozoruje...“
Všetci začneme ešte šokovanejšie pozerať na otecka a on pokračuje:
„A stále nevie správne vysloviť slovo VOLEJBAL.“
- Jean, je tu zima. Koľko stupňov je vo vnútri?
- 16 stupňov pane.
- A vonku?
- 5 stupňov pane.
- Tak otvorte okno a pustite dnu aj tých 5 stupňov.
- Jean, prečo ste dali noviny do chladničky?
- Pane, aby správy zostali dlhšie čerstvé.
Seržant sa vráti s dovolenky a náčelník sa ho pýta:
- Tak, seržant, ako sa mi máte?
- Ále, náčelník, zomrela mi matka.
- Seržant! Ja som sa pýtal, ako sa máte vy a nie ako sa má vaša matka.