Hmm ... tento príbeh sa mi stal v zime. Chodila som /a teraz aj chodím/ do 6.triedy.
Jedného dňa sa rozdávalo polročné vysvedčenie a ja som si poň išla do ZUŠ. Cestou tam som sa cítila v poriadku.
Vystúpila som z autobusu, zamierila do umeleckej školy. Potrebovala som ísť na WC, no povedala som si, že to nejak vydržím.
Keď som vošla do triedy a zobrala si vysvedčenie, mala som ešte dosť času, tak som tam čakala, kým mi pôjde bus. Keď bol čas, s kamoškou sme išli na autobusovú zastávku.
Autobus ešte nešiel a ja som jej rozprávala o tom, čo sa stalo v škole. Jeden chalan utekal sa WC, no stretol ho riaditeľ a zaviedol ho do triedy. Vyšticoval ho za to, že utekal. A ten chalanisko sa - chúďa - pred celou triedou pocikal. Tieklo mu to po rifliach. Ja som sa na to neskutočne bavila. Ešte aj na zastávke som sa smiala.
Ako som už spomenula, potrebovala som ísť na WC. Sadla som si na lavičku a stále som sa smiala. Hovorila som: "Ja sa asi poštím!" A ona sa stále smiala na príbehu, ako aj ja. No asi po desiatich sekundách vyšlo zo mňa: "Už!" A kamoška. "To nemyslíš vážne!" Obe sme vedeli, čo myslím. "Myslím!" odpovedala som jej. A naozaj - ja som sa pocikala. Ona to rozdýchávala a neverila vlastým očiam. Ja som bola celá mokrá od toho.
No už prichádzal bus. "A čo teraz?!" pomyslela som si. Kamarátka mi povedala, aby som si tým vysvedčením prikryla zadok. A otočila sa druhou stranou ľuďom. Len ja som ju nepochopila a otočila som sa tak, že ma všetci videli. Nasadli sme do busu a sedeli sme úplne vpredu. Ani som vám nepovedala, že počas toho všetkého som smiala, smiala, smiala ... smiala som sa naozaj ako retard. "Neviem, čo si mám o Tebe myslieť!" povedala kamoška. A ja som sa len smiala. Nikto nebol - aspoň sme si to mysleli - pri nás a tak sme sa o tom rozprávali. Potom sa otočila a bola tam babka (alebo dedko?! :D) čo nás počúvala. Už som si myslela, že sa zase pocikám od smiechu.
Ale museli sme vymyslieť, ako to spravíme, aby to bolo nenápadné, lebo bývam v dedine, a tak ma všetci poznajú. Dohodli sme sa, že ma kamarátka vyhodí z autobusu, akože sme sa pohádali a to, čo je mokré od moču, bude mokré akože od snehu. Lenže plán akosi zlyhal a kamoška do mňa žduchla, až keď sme boli vonku. "No fasa!" pomyslela som si. Ja som spadla, všetci na mňa pozerajú, smejem sa. Postavila som sa a snažila sa odísť domov. Vysvedčenie na zadku. Potom, keď som mala možnosť, šlahla som sa do snehu. A čo sa mi nestalo. Pocikala som sa druhý krát. Smiala som sa. Postavila som sa a radšej odišla domov.
To čo sa mi stalo doma, to sem ani písať nebudem, je to hrozné a navyše príliš dlhé. Poviem snáď len to, že sme mali návštevu.
Celý tento príbeh sa rozšíril rýchlo ... Facebook, škola, kamoška ... len som sa modlila, aby sa to nedozvedela jedna spolužiačka, lebo ona všetko hovorí mamine a jej mamina pracuje v obchode a všetkým, kto tam príde by to povedala. Viem to. V škole sa na mne chvíľu smiali, pozerali na mňa, ale po dvoch týždňoch to prešlo.
A preto zopár rád:
- Vždy keď potrebujete ísť na WC, tak choďte, ak nie vypomstí sa vám to.
- Nikdy sa nesmejte na cudzom nešťastí, vráti sa vám to.
Ak sa vám to už stane, tak:
- Klebety sa šíria rýchlo a nedúfajte, že sa to ľudia nedozvedia. Dozvedia!
- Ak môžete, povedzte o tom radšej sami.
- Hlavne nenápadne!